Príspevky riaditeľov

 

Poďakovanie

    40 rokov je málo aj veľa. Málo z pohľadu vývoja ľudskej spoločnosti, veľa v živote človeka.
    Je ťažké nájsť vhodné slová, vyjadrujúce uznanie tým, ktorí "dolné gymko" zakladali. Tým, ktorí vychovávali, vzdelávali a formovali sebavedomých mladých ľudí, vyzbrojených gramotnosťou, schopnosťou byť odborne, sociálne a osobnostne kompetentný.
    Som jedným z absolventov jubilantky. Nie každý má príležitosť prejaviť vďaku a úctu alma mater aj ináč ako slovom. Mám to šťatie a príležitosť svojej "SVŠ-ke" poďakovať po boku svojich učiteľov, spolu s mnohými staršími a mladšími spolužiakmi, ktorí sa radi vracajú a pomáhajú jej efektívne kráčať v ústrety svojej vízii.
    Vyslovujem úprimné poďakovanie všetkým tým, ktorí sa pričinili o to, že tu existuje "dolné gymko", ktoré už 40 rokov obhajuje popredné miesto medzi strednými školami, a to nie len v meste Prešov.

RNDr. Miroslav Krajňák
predtým - študent SVŠ, Svojdomov (1964 - 1967)
teraz - učiteľ GJAR, Ul. Mudroňova 20


Spomienky

Spomienky - zrkadlo vlastného života,
ako jarný príval detských hier,
ako večne sa opakujúci sen,
nenechajú ma odpočívať,
kráčajú so mnou,
sprevádzajú môj krok každý deň,
prebúdzajú ma do nového rána,
čistia zrak,
otvárajú oči,
volajú k obradu pred zrkadlom duše,
k spytovaniu svedomia,
ktoré skrýva všetky doterajšie kroky tvoje,
pomáhajú mi vyrovnať zohnuté ramená,
pocítiť radosť a potechu mysle,
že som nežil daromne,
i keď, priznám sa, skromne,
bez falošných fanfár a prázdneho úklonu,
tak ma naučila moja matka,
veruže, karhala, napomínala za prehrešky a omyly moje,
(vďačím jej zato),
pokorne odovzdaná do rúk osudu života.

Listujem v pamätníku mladosti,
v knižôčke jemnocitnej,
krášlim si ju,
perličkami zdobím,
opakujem tie isté otázky,
ach, po koľkýkrát,
čítam si zápisky,
záznamy zo študentských lavíc,
objavujem v nich mnohé tváre mojich študentov...
Ich bystrosť mysle,
šikovnosť v riešení úloh,
zmysel pre spravodlivosť
ma fascinovali a dodávali chuť
do ďalšieho života.
Nikdy nezabudnem na rok
tisíc deväťsto šesťdesiaty prvý,
na deň 1. septembra,
ktorý navždy ostane zapísaný v mojom živote veľkými
zlatými písmenami ako pamätný deň,
deň sviatočný,
nenájdem ho v žiadnom obyčajnom kalendári,
jedine v kalendári mojej pamäti.
Zrodila sa nová stredná všeobecnovzdelávacia
škola,
verná, dlhoročná družka môjho života.
Žil som s ňou 35 rokov (1961 - 1996).
Pozdravujem Ťa, 40-ročná kráľovná,
strážkyňa múdrosti,
len tebe vďačím, že žijem a teším sa dnešnej prítomnosti,
vyznávam ti lásku,
píšem verš vďačnosti.
Kto by vtedy predpovedal,
že budem s tebou tak dlho žiť,
odovzdane ti slúžiť,
chrániť tvoje krídla rozletu,
pomáhať ti prežiť mnohé trápenia a nekalé úmysly,
neublížim tvojej krehkosti,
nikdy ťa neponížim,
by znova si našla vlastnú koľaj,
pevný cieľ,
čistý štít,
vždy víťazná,
úspechmi ovenčená,
taká bola a ostane moja škola,
istota, posila života aj v tieto dni,
keď čas velí a mráz šteklí moju tvár.

Štyridsaťročná jubilantka!

Spomienky hrejú ako láskyplné pohladenie
krásavice mojej,
skláňam sa pred tvojou hrdou minulosťou,
prijmi moje blahoželanie uvité z červených ruží.
Nezbavuj sa bezstarostne osvedčených, výnimočných
počinov z minulosti,
obzri sa za seba,
do rokov minulých bez zahanbenia,
oddeľ plevy, kúkoľ od zdravých zrniek múdrosti
a ľudskosti,
rozvíjaj duchovné hodnoty,
racionálno - emocionálne skvosty,
priateľstvo, kolegiálnosť bez "falše kovu",
náročnosť v práci,
kultúrnosť komunikácie k sebe, k svetu,
ambiciózne usiluj:
ostať stále príťažlivou pre súčasných a nových študentov
a učiteľov,
tvoja dobrota nech vyžaruje teplo priazne z oboch strán,
by sme nikdy nezabudli na teba.
Radosť a šťastie zdobí moju tvár,
uvoľňuje ruky skrehnuté,
teším sa na opätovné stretnutie a prosím Ťa,
priviň ma do svojho náručia, bez rozpakov a zahanbenia,
rumeň krášli Tvoje ústa,
svedčí Ti to,
a že si mladšia o dvadsaťpäť rokov odo mňa,
nezvratný fakt,
mne a dúfam, že aj iným neprekáža to,
usiluj sa ma dobehnúť,
aby si stihla prekonať moje dôchodkárske úkony,
uvidím, kto bude prvý v cieli,
na maratónskej trati.
Pozdravujem Ťa a želám nové víťazstvá na poli vedy,
výchovy a vzdelávania,
bez ujmy na zdraví,
nájdi dosť síl v sebe v boji s prekážkami,
slávu Tvoju nech šíria iba výborní učitelia a študenti,
ako hviezdička čistej nebeskej oblohy
kráčaj hrdo do ďalšej 40-ročnej budúcnosti.
PhDr. Viliam Ovád, bývalý riaditeľ

,,Pamodaj šťastia"

    Kde bolo, tam bolo, na Svojdomove v Prešove bolo, keď som 1. septembra 1961 vstúpila prvýkrát do novozriadenej strednej všeobecnovzdelávacej školy, zvanej SVŠ-ka, ako 15-ročná študentka 2. ročníka.
    Bol teplý deň a ja som stála na školskom dvore v krásnych belasých šatách módneho strihu. Viac ako otvárací ceremoniál ma zaujímali noví spolužiaci a profesori, ktorí sa sem zišli zo štyroch prešovských škôl.
    Môj druhý vstup do školy, po absolvovaní Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, ako profesorky dejepisu sa začal 1. septembra 1968 a trvá dodnes. ,,Pamodaj šťastia", školička a dievčička sa napĺňalo neuveriteľných 40 rokov. Z dievčičky mamička úspešného syna a dcéry (dnes čerstvá babička), zo študentky profesorka a riaditeľka, pre všetkých stále Tánička.
    Pôsobenie v škole mi spočiatku komplikovalo moje avantgardné myslenie a cítenie, ale to sa naplnilo v rokoch môjho riaditeľovania (1991-1997), keď sme rozbehli mnohé projekty školy a získali ocenenie a čestný titul Gymnázium Jána Adama Raymana. Raymana sme si nevybrali náhodou. Bol to veľmi vzdelaný, progresívny človek, ktorý prerástol svoju dobu 18. storočia a celý život sa venoval zlepšovaniu kvality života ľudí.
    Moje spomienky by stačili na celý román, keďže som bola vždy ,,pri tom" - ale to až neskoršie. S úctou a láskou si spomínam:
  • na svojich ctených rodičov, ktorí mi umožnili vyrastať v citlivom a kultivovanom prostredí;
  • na svojich profesorov, na ich veľkorysosť a snahu dať nám čo najviac poučenia do života;
  • na svojich spolužiakov, ktorým už rednú a belejú vlasy, ale keď sa stretneme, sú to stále tí istí báječní béčkari;
  • na bývalých aj terajších kolegov, spolupracovníkov a študentov (vraj ich bolo okolo 6 tisíc), rodičov a priateľov.
    Všetkých pozdravujem, Tebe, naša milá školička, prajem aj naďalej ,,pamodaj" veľa, veľa šťastia a úspechov.

PhDr. Tatiana Matlovičová, bývalá riaditeľka